HumoreSKa - Ľ. Belák http://www.belak.eu.sk/

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Keď odchádza kabatet

..................alebo dva kabarety a predsa jeden je
  Už som neraz počul hlášku „Život nie je kabaret.“ Nikdy som sa jej nepriečil a vlastne mi to ani nikdy netrklo, že táto veta je nezmysel. Spomienka na ňu sa mi vrátila tieto dni, keď som zažil jednu veselú a jednu smutnú príhodu, ktoré v dôsledku mali veľa spoločného. Vlastne stále sa nachádzam v nejakej príhode, krátkom príbehu, ktorý navonok ani nestojí za to, aby sa stal témou rozprávania. Už som si zvykol všetko vnímať akosi literárne, dramaticky. Tak, ako keby som čítal knihu o niekom inom a pritom si neuvedomujem, že jednou z postáv som vlastne ja. Možno je to tým, že sa málokedy a nerád vyzerám v zrkadle. Potom si namýšľam, že som mladší, krajší, štíhlejší, šikovnejší, múdrejší a ešte všeličo iné, čo v skutočnosti vôbec nie je pravda. Akurát sa môžem tešiť, že i napriek všetkému SOM.

Tá prvá príhoda sa stala v Zlíne. Stredne veľkom moravskom meste, ktoré boľševici ešte pred pár rokmi volali Gottwaldov. Neviem prečo, veď najslávnejší Zlínčan bol Baťa a ten s Gottwaldom, prvým komunistickým prezidentom Československa nikdy husy nepásol. I napriek veľkosti mesta a počte obyvateľov majú veľké divadlo. A to divadlo nie je prázdne. Napĺňajú ho neustále zaujímavými inscenáciami, ktoré by si neraz zaslúžili väčšiu pozornosť aj na Slovensku. Prečo moravské divadlo a Slovenskpo? Má to logioku, pretože je tam už pravidlom, že divadelné umenie robia spolu Moraváci a Slováci. Určite si dobre rozumejú aj keď ich stále delí nielen územná ale aj jazyková bariéra. Také malé československo na pomedzí.

Tešil som sa na cestu, pretože ma čakala premiéra známeho muzikálu Kabaret.  Priznám sa, že to, že idem na Kabatret ma až tak nefascinovalo ako skôr očakávanie, ako ho predstavia zlínskemu svetu slovenskí umelci. Dodo Gombár réžisér a Silvia Beláková choreografia. I napriek tom, že v tomto článku ide vlastne o konflikt záujmov, pretože som vlastným otcom vlastnej dcéry, choreografky,  som bol plný očakávania aké to bude. Na inscenácie Doda Gombára sa vždy teším, pretože sa môžem spoľahnúť na to, že to, čo pripraví bude iné ako je bežné v akejkoľvek divadelnej praxi. Inakosť a poctivosť divadelníka sú Dodove vlastnosti, ktoré sa mi páčia a preto rád sa nechám vodiť po javisku a príbehu vyrozprávanom jeho jazykom. Tentoraz išlo o tému s krstným menom Kabaret. Pre mňa a našu rodinu má toto slovo magický zmysel. Otec bol srdcom a dušou kabaretiér a celý svoj život venoval svoje herecké umenie tomuto žánru. Preto asi viem o kabarete niečo viac ako iní, ktorí sa do Tatra kabaretu na môjho otca chodili pozerať, smiať sa a tlieskať. To tlieskanie je tiež magické slovo, ktoré v divadelníctve a dramatickom umení vôbec hrá významnú úlohu. Je to pocta, honorár umelca, odmena za zážitok, pilulka šťastia na pár minút. Keby som sa kohokoľvek spýtal čo by mu prvé napadlo pri slove Kabaret, iste by spakruky povedal sranda, smiech, polonahé tanečnice, frivolné speváčky. Ja som zažil vo svojom živote iný kabaret, ten ozajstný, ktorý bol vlastne aj predlohou muzikálu, na ktorý som sa dostavil v jednu októbrovú sobotu do mesta Zlína. Tie všetky synonymá sa počas predstavenia pomaly, ale neúprosne strácali. Nakoniec bolo javisko posiate mŕtvolami. Začínam od konca? Nie, smrť v kabarete, tom ozajstnom kabarete je práve hlavným prúdom, ktorý strháva so sebou všetko, čo prináša život. Aj ten banálny príbeh Američana Bradsawa, homosexuála a speváčky Sally je zrazu v hlavnom prúde len akýmsi príveskom kabaretu, ktorý sa odohráva na uliciach a v hlavách ľudí. Je to absurdný kabaret, kabaret nezmyselný činov, neľudskosti, paranoidnej krutosti a krvilačnej chuti po moci. Asi mnohí poznajú obsah muzikálu, ktorý sa prvý raz predstavil na Broadway v roku 1966. Na pozadí vzťahu hlavných postáv sa zrazu mení všetko okolo. Menia sa ľudia, menia sa vzťahy, menia sa farby a pesničky. Na pozadí príbehu normálnych ľudí vyrastá obludný fašizmus. Paranoja národa, ktorí bol uštvaný svojim vodcom k absolútnej porážke ľudskosti. Paranoja krajiny, kde najprv boli nepriateľmi židia, potom komunisti, socialisti, nastúpili kripli, homosexuáli, cigáni, Poliaci, Rusi......... Práve tento absurdný nesexuálny pomer človeka a spoločnosti je kabaret. Je krutý neľudský, ale najmä všetko sa deje s vášňou, leskom, spevom, potleskom a dvíhaním rúk na pozdrav.  Presne taký kabaret som zažil, keď som sa v roku 1969 vracal zo zahraničného zájazdu domov a pri prvom stretnutí s otcom som ho pocítil na vlastnej koži. Otec plakal, pretože mu zavreli divadlo a hereckú skupinu Tatra kabaretu rozprášili po všetkých kútoch socializmu.  Práve na jeho slzy som si spomenul, keď v závere prvej časti zlínskeho muzikálu sa na scéne zjaví fašizmus v plnej nádhere s nevinným dievčatkom spievajúcim pieseň o národe a zborom obyčajných ľudí, ktorí sa zrazu ocitli pod obrovskou maketou orlice – symbolom nemeckého nacionalizmu. Na záver piesne v sále zaznel potlesk. Bolo mi príšerne. Nič sa nezmenilo, ľudia tlieskajú, lebo sa im to páči, je to veľký kabaret. Gombárovi sa podarilo rekonštruovať stav veci. Donútil konať publikum tak, ako sa to robilo v minulom storočí. Žijeme stále ten istý kabaret, aj keď sa zmenili postavy a aj židia , cigáni, homosexuáli a iní sú ľudia. Stále v nás drieme kabaret fašizmu, ktorý sme asi dostali geneticky vpísaný do duše.  Stačí málo, a vstanú šíky národných záchrancov, buditeľov vášní, panovačných úsmevov a silných gest. Prepukne potlesk tam, kde by malo byť ticho. Je ticho tam, kde by sa malo kričať.

Tá druhá príhoda ma zastihla úplne nepripraveného. Zomrel Mišo Slivka. Jeden z tých, ktorí spoločne dreli dosky Tatra kabaretu. Herec, kabaretiér, vášnivý milovník krásnych žien /kto by nebol/ a tvrdohlavý zástanca miery v kabaretnom kumšte. Dne sa to volá inak, je to show, zábavný program....je jedno akú si dajú dnešní zabávači nálepku. Miera vkusu a humoru je zväčša hlboko ponorená niekde pri dne znesiteľnosti. Celý život spolu s Májou Velšicovou hrali kabaret a žili svoj manželský život. Otec takýmto umelcom /aj sebe/ hovoril „údržbári kultúry“. Po roku šesťdesiatosem všetci, čo hrali na doskách bratislavského Tatra kabaretu si už v divadle nevrzli. Poniektorí, ako Jožko Hanúsek to dokonca ani neprežil. Jednoducho ho to porazilo a pobral sa na iný svet. Zabila ho túžba hrať poctivý slobodný kabaret, myslím ten na scéne, nie v živote. Ten v živote bol pre neho smrťou, podobne ako v zlínskom muzikáli, kde vlastne ústrednou postavou bola Smrť. Had, ktorý nakoniec zabil všetkých – aj sám seba. Bol som Miškovi Slivlkovi na pohrebe. V poslednej dobe /nie v ostatnej, pretože ostatky nechávam buď odpadu alebo archeológom/ akosi rád chodím na pohreby a som rád, ak je pohreb dobre dramaturgicky zostavený, zrežírovaný a má dobré herecké obsadenie. Ten Mišov pohreb bol dobrý kus. Herci hrali svoje úlohy zodpovedne, s nasadením a texty ovládali bezchybne. Aj hlavná postava kabaretu Mišo Slivka zahral svoju úlohu bez chybičky. Vlastne sa mu dobre hralo, pretože si nemusel učiť text. Stačilo že tam bol.  Všetko prebehlo podľa dramaturgického zámeru. Na záver nechýbal ani ten povestný potlesk divákov. Komu tlieskali? Smrti, ako v muzikáli Kabaret? Nie, tlieskali kabaretiérovi Michalovi Slivkovi, pretože svoj posledný kabaretný výstup zvládol na jednotku.

 

Ľubo Belák

17.10.2007

..


Kultúra | stály odkaz

Komentáre

  1. Beláku, Beláku...
    ...a Ty si stále neuvedomuješ si, že Moravania sú Slováci, čo na Říp nechcelo sa im trepať?
    No napísal si pekně. Od srdiečka svojho.
    Aplauz najväčšia odmena je. Aj ja by som si žiadal,keď budem ležať pred vami, bezbranný.
    A svoje role zabudnite. Na tom trvám. Však generálok ešte veľa bude.
    Aspoň niekto odvážil sa človeka spomenúť.
    Ďakujem!
    publikované: 18.10.2007 02:21 | autor: Mito (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014